Jednoduchšie bolo začať s tými obrazmi. Gregory nám doniesolprepravku plnú navlas rovnakých zelených jabĺk. Našou úlohou bolo rozobrať sijablká, aby sme mali každý jedno a potom už iba 5 minút skúmať a spoznávaťsvoje jablko. To bolo viac než zaujímavé, lebo tie jablká vyzerali jedno akodruhé, úplne bez chybičky ( je možné, že aj rovnako geneticky modifikované,mňam). Potom či sme chceli, či nie, museli sme svoje dokonalé zelené jabĺčkavrátiť do prepravky. Gregory na chvíľu vyšiel z miestnosti, aby si dal prácu spoprehadzovaním jabĺk. A keď sa vrátil, mali sme si dať mi tú námahu, aby smesvoje jedinečné jablko našli v dave. Pri tejto úlohe vznikali rôzne vtipnésitácie, lebo ako sa vrátila prepravka medzi ľudí, ľudia sa zmenili na vlkov.Vrhli sa na jablká, ako keby bolo vyhlásené, že vyhráva ten, čo prvý nájdesvoje jablko. Také vyhlásenie samozrejme nepadlo, ale vlkom to aj tak nevadilo.Ja som sa až tak tlačiť nechcela a musela som sa spoľahnúť, že tí dravejší sidobre poznajú svoju obeť a neulakomia sa na moje peknučké, zelené jabĺčko. Malasom šťastie! Svoje jablko som si našla. No neboli všetci takí šťastní ako ja,niektorí dokonca boli smutní a znechutení, že im niekto ukradol jablko. Srandavšak nastala, keď sme si menovali veci, podľa ktorých sme si spoznali našejablká. Možno zo začiatku aj padali cekom rozumné znaky - ako trebárs dĺžkastopky, povrch, možno aj nejaké tie malé jazvičky... No potom sa to zvrhlo.Jeden Turek uviedol, že spoznal svoje jablko podľa toho, ako sa mu na toodtlačia pery, ďalší, že podľa zvuku, no a zaklincoval to Talian, ktorýoznámil, že si jablko spoznal podľa váhy. Vtedy aj Gregory vypučil naňho oko,že odkiaľ to zobral. Jeden chudák, okradnutý o jablko, poznamenal, že on tosvoje spoznal, že nie je jeho, podľa toho, lebo si naň niekto vyryl značku...Niekto chcel podvádzať a zabudol, ako to urobil. No smola, ale pointa sa našla,že aj v obrovskom dave ľudí, ako aj v plnej prepravke jabĺk, je každýjedinečný. Všetci sme originály.
Poobede sazačala tá kontroverznejšia téma a tou boli stereotypy. Aby to bolo pestrejšie azaujímavejšie, zasa sme sa porozhadzovali do národnostne pomiešaných skupín.Dostali sme jeden čistý plagát a určitú národnosť, na ktorú sme mali spísaťstereotypy. Karty boli rozdané, a tak sa mohlo začať. Moja skupina dostalaTurkov a ani sme dlho nemuseli čakať na podnety. Veci, čo máme zafixované oTurkoch, šli ako po masle, jedna za druhou. Začali to gastarbeiteri vRakúsku a Nemecku, potom ani nie tak stereotyp ako fakt - „fajčí ako Turek“-čoho aj naši milí Turci boli príkladom. Cez každú možnú prestávku a voľný časpred hlavnou budovou fajčili ako Turci. Pri pohľade na nášhospoluskupinkujúceho Turka, a najmä potom, ako sme mali možnosť spoznať tureckúkultúru na interkultúrnom večierku, nemohli sme tam nedať žiadny pozitívnystereotyp. Pripísali sme, akí sú pre nás exotickí, akú majú zaujímavú kultúru,chutné sladkosti, ale aj to, že nemajú úctu k ženám, muži majú hustú čiernubradu a Kurdi sú rebelanti. Jednoducho sme si neostali nič dlžní, ale zato smeprihliadli na vec aj s pozitívnym očkom. Potom sme si naše úvahy vzájomneprezentovali, no a môžem vám povedať, že Slováci z toho vyviazli najhoršie. Okúsok nad nami boli Poliaci, ktorí boli tiež sklamaní z toho, čo im prisúdili.Väčšina - či negatívna alebo pozitívna- týkala sa najmä konkrétnych vecí, čo sa o našich slovenských stereotypochpovedať nedalo.
Ako sme sana ten plagát s rozhorčením my, Slováci, pozerali, nič z toho sme si nechcelipripustiť. Skupina, ktorá okrem iného nemala žiadneho aspoň prizerajúceho saSlováka, o nás napísala deväť stereotypov, z ktorých iba jeden, a to„slušnosť“, bol pozitívny. Zvyšné boli: zlodeji, alkoholici, ľahké dievčatá,odchádzanie za prácou, fajčiari, čierny trh, zábavy, chudoba... No niekomunezainteresovanému, čo v tomto prípade boli asi všetci, by to mohlo pripomínaťžumpu. Vidieť naše reakcie mohlo byť dosť zábavné, ale nám to až také vôbecnepripadalo. Niežeby sme chceli byť alibisti a s ružovými okuliarmi si zastávaťpravé opaky toho, čo tam bolo napísané. Cítili sme sa ukrátení o to, že to tíľudia „splácali“ dokopy bez akejkoľvek vedomosti. Začali sme sa o tom medzisebou veľa rozprávať, že ako budeme na verejnosti obhajovať naše Slovensko. Nejako sa to však zvrtlo a v zápaleobhajovania a odôvodňovania našich argumentov sme sa čoraz viac zamotávali.Došli sme k tomu, že všetko, čo tam bolo napísané, bola vlastne pravda. Aj keďsme sa oháňali tým, aký už len môže byť čierny trh na chudobnom Slovensku.Dievčatá od ukrajinských hraníc si spomenuli, že také prevážanie v čiernychdodávkach majú na dennom poriadku. Podsvetie u nás vôbe nie je neznáme, žepoznáme, kto je mafián, píše sa o ňom v novinách a aj tak sa proti nemunezakročí. U nás je prostitúcia zakázaná, lebo sme konzervatívny a kreťanskýštát, iba ak dievčatá odchádzajú do zahraničia. No a potom sa čudujme, odkiaľto v zahraničí berú, že my máme ľahké dievčatá! Ale už sa čakalo, že niečo ktomu na verejnosti povieme, lebo naše protesty boli viac než viditeľné. Konfliktbol teraz v nás, či sa naozaj na verejnosti strápnime, keď sa po dni urazeniapostavíme a priznáme, že všetko to. čo o nás popísali, je pravda.
Večernastal, a Slovensko bolo vyzvané, aby sa obhájilo, alebo aby aspoň niečopovedalo k tomu, ako sa samo vidí v tých stereotypoch. Ja som sa mimovoľnepostavila a spustila som niečo o tom, ako sme sami na seba ušili pascu. Ďalejani neviem, ako som sa dostala k dôvodeniu všetkých tých negatívnychstereotypov. Dobre, že som im neopísala celú históriu Slovenska za poslednýchsto rokov. O socializme, o Československu, ako aj o Novembrovej revolúcii a orozdelení krajiny iba pred trinástimi rokmi. Tiež o tom, ako sa čorazrýchlejšie snažíme prispôsobovať Západu, kým ešte nemáme vyriešené rany zminulosti. A preto je také ťažké zbaviť sa všetkých zlozvykov hneď, v priebehudesiatich rokov. Veľmi ma potešil, ale aj prekvapil, výraz počúvajúcich. Možnookrem Poliakov nikto tieto veci nevedel. Pre všetkých to bola novinka, ktorámožno mnohé vysvetľovala. Veľa vecí som ani nespomenula, no tréma u mňapracovala na plné obrátky. Aj s chvejúcim sa hlasom som tam chcela stáť avšetko, čo bolo vo mne, povedať. Ani neviem. ako dlho som stála a rozprávala.No viem, že keď som si sadla, všetci mi zatlieskali a mnohí sa na mňapovzbudzujúco usmievali. Mala som z toho veľmi dobý pocit, ale ešte lepší sommala, keď potom po programe za mnou chodili ľudia s tým, že sa chcú rozprávať adozvedieť sa o Slovensku viac. Cítila som, že to vlastenectvo predsa len v násniekde je, a že sa dokázalo ozvať, aj keď nie v iný moment, ale určitepomohlo.
