Mala som to šťastie, tú možnosť, dokonca až príležitosť navštíviť to stredoveké mesto na lagúne. Podarilo sa mi to až dva krát, a vždy to vo mne zachovalo nezabudnuteľné obrazy a možno aj súcit s miestnymi obyvateľmi. Je totiž rozdiel Benátky navštíviť na jeden-dva dni, možno ako súčasť expedície do vnútrozemia Talianska, alebo ako človek mnohých tvárí a masiek si nájsť rovnaké krvné skupiny na karnevale karnevalov, a hlásiť si toto mesto ako trvalé bydlisko. Medzi inými problémami, ktoré sa vynoria medzi riadkami je aj problém s dopravou.
Doprava samozrejme v Benátkach existuje. Dokonca sa nebojím tvrdiť, že smog a iné výfukové plyny ničia fasády domov a dýchacie ústrojenstvá chodcov viac v centre Bratislavy ako v centre Benátok. Načo však zahmlievať skutočnosť, že po Benátskej lagúne sa ľudia nepremávajú v autách, ale v lodiach. A je to vonku. Lode však neslúžia len pre turistov, ako som si naivne, bez štipky racionálneho uvažovania dlho myslela. Lode slúžia na všetko, no v prvom rade na dopravu. Neviem prečo som nikdy neuvažovala nad tým, ako sa domáci - aj keď som ich v dave na Námestí Sv. Marka nevedela rozpoznať - prepravujú hore dolu po svojom rodnom meste. Teraz viem, že majú linkové (nie autobusy) ale LODE. Vyzerá to tak, že sa týmto článkom kompromitujem viac než dosť, ale pokračujem ďalej...
Aj ja som sa viezla takouto linkou, dokonca nie len jednou a môžem povedať, že to bol zážitok. Na známom parkovisku autobusov, vzdialenom nejakú tú námornú míľu od centra ( samozrejme, že kvôli lacnejšiemu parkovaniu ) sme nastúpili na loď. Bola to väčšia loď, a keďže aj nás bolo viac, bolo to vskutku výhodné. Loď bola väčšia najmä preto, že spájala rozličné mestské časti cez lagúnu, neštrádovala sa iba po kanáloch (nemôžem povedať uliciach). Aj naše mestské autobusy, ktoré idú z Dúbravky do Petržalky bývajú väčšinou väčšie, aj keď to výraznejší komfort cestujúcim nepridáva. A taký komfort, že záchody na palube, tak o tom môžem v Bratislave len snívať.
Chvíľa na zamyslenie No.2...takí benátčania ani nemajú ako ujsť pred revízorom, ktorý má samozrejme svoje miesto aj v Benátkach. Z paluby sa nedá tak ľahko vyskočiť ako z autobusu (vlastne ani ten autobus nie je to najľahšie, iba ak pre Houdiniho). Dokonca aj štikače na lístky majú. Možno aj električenky, či vlastne lodenky! Úplne ma to fascinuje. Predstaviť si tak školáčikov ráno čakajúcich na svoju loďku číslo 5..."Pani učiteľka prepáčte, že meškám, na Grand Canali bola zápcha."
Preprava na vodných cestách je prepracovaná do posledného detailu. Samozrejme, hovoríme tu o MHD, ktoré nikde nie je také rozdielne. Aj tu sa stretneme s natlačenými loďami, prepchatými zastávkami, meškajúcimi, či dokonca vynechávajúcimi spojmi... Ale aby ste si nemysleli, že ak nemáte na gondolu s vyspevujúcim gondoliérom v námorníckom tričku a slamenom klobúku a cestovať v MHD je pod vašu úroveň, nájde sa tu aj iný druh dopravného prostriedku. V New Yorku premávajú kanárikovo žlté taxíky, tu sa plavia hnedé loďky so žltou nálepkou TAXI. Každopádne, pohodlie na pohyblivom povrchu vozovky vám po spoločenskej akcii nezaručí ani taxík. Ako často asi menia poťahy?
My sa tu sťažujeme na výtlky na cestách - čo majú hovoriť oni? Myslím, že s nimi sa to kýve viac. Napriek všetkým výkyvom vodnej dopravy v Benátkach, miera prirodzeného úbytku obyvateľov sa vôbec nehýbe. Čoraz viac ľudí opúšťa toto vodné mesto a dáva prednosť stálej pevnine. Nemyslím, že jediným dôvodom je vtipná MHD, aj tie peňaženky majú to svoje dno a zaplatiť si životné náklady je viac než náročné. Možno sa stane, že Benátky ostanú najväčším európskym skanzenom a bude to fajn atrakcia, vyskúšať si prepravu loďou po Grand kanáli. Všetko bude dýchať nostalgiou a spomienkou na ľudí čo sa v minulosti denno-denne plavili na gondolách, niektorí aj na lodiach, objavovať nepoznané.
