Téma bola veľmi zaujímavá - ale aj dosť kontroverzná - najmä čo sa týka jednotlivých názorov na ňu.Témou tohto dňa bolo náboženstvo a všetky veci, čo k nemu patria. Jednoznačnárôznorodosť názorov sľubovala kvalitné diskusie, ktoré sa mali konať v názorovoodlišných skupinkách. Krajina a národnosť už nehrali dôležitú úlohu, názory apresvedčenie boli dôležitejšie. Do skupiniek po štyroch sme sa rozdelilibarometrom – odpovedali sme na otázky týkajúce sa našej viery. V prvom bode smesa rozdelili na veriacich a neveriacich. Potom začalo delenie vo vnútri týchtodvoch skupín. Veriaci sa delili podľa náboženstva, vyznania a konkrétnejcirkvi. Vznikli tak asi ďalšie štyri skupiny: katolíci, protestanti, moslimoviaa ešte jedna variácia moslimov. Neveriaci sa rozdelili na ateistov, agnostikov,papierovo veriacich s pochybnosťami, a na tých, ktorým je to úplne jedno.Skupinky, čo vznikli boli teda rôznorodé v každom bode.
Celkom miloma prekvapilo, že viac bolo veriacich ako neveriacich. Určite to bolo aj tým,že sama som veriaca. Vidieť „spriaznené duše“ je predsa celkom fajn. No bolo toaj tým, že sa ľudia nehanbili priznať k tomu, že sú veriaci. Odvaha sa dáukázať rôznymi spôsobmi, a mne sa tento celkom páčil. Do diskusnej skupinky somsa ako slovenská evanjelička dostala s rakúskou katolíčkou a s tureckýmmoslimom s pochybnosťami. Začali sme sa baviť o našich náboženstvách a o tom,ako ich spoločnosť, v ktorej žijeme, prijíma. Napätie, ktoré býva medzikatolíkmi a protestantmi pri takýchto témach, vôbec nevzniklo, a bolo to predobro veci. Dokonca sme sa aj odklonili od diskusných otázok a venovali sme náboženskýmotázkam, čo nás zaujímali. Skončilo to tým, že sme vysvetľovali Muratovi,Turkovi, rozdiely medzi našimi cirkvami. Nebolo to vôbec útočným, aleboohováracím spôsobom, priznali sme si aj klady aj zápory jednotlivýchnáboženstiev.
Kontroverznosťsa však spustila, keď sme sa začali deliť podľa názorov na násilie vnáboženstve a v ľuďoch. Jedna skupina nechcela priznať, že v ľuďoch je násilieprirodzene. Aj ja som bola v tejto skupine. Môj argument spočíval v tom, že vľuďoch je okrem dobra aj prirodzené zlo, ale to zlo neznamená práve násilie.Vonkajšie vplyvy ovplyvňujú násilnícke správanie človeka, ktorý svoju zlúenergiu nevie použiť v inom smere. No, zložité, ale jednoduchšie to sformulovaťneviem. Názory padali zo všetkých strán, ale jeden konkrétny, správny vybratýnebol. Všetko bolo nechané na ľuďoch, nech si sami vyberú pre nich prijateľnejšiuverziu.
Dobráotázka padla aj pri téme o predchádzaní zla. Môže sa v určitých prípadochnásilím predísť katastrofe? Moja odpoveď bola hneď radikálna, sadla som si nasamý koniec tej skupiny, čo hovorila NIE. Myslela som si, že násilím sa nedáničomu predísť. No argumenty druhej strany boli veľmi dobré a presvedčivé.Padol príklad, že boli by sme s Georgom Bushom v jednej miestnosti a on by malprst na červenom gombíku, ktorým by bol schopný vyhodiť jednu celú krajinu dovzduchu. Vtedy by to bolo našou morálnou povinnosťou zastaviť ho, akýmkoľvekspôsobom. Nikto nepovedal, že by sme ho zabili, predsa len sa neznížime ktakejto forme násilia. Pravdou je, že nikto presne nevie ako by sa v takejsituácií zachoval.
Pete,rakúsky organizátor nám povedal jeho príbeh, ako nechcel narukovať na vojnu.Ocitol sa na vyšetrovaní pred prísnou porotou, ktorá chcela od neho počuťdôvody, prečo nechce narukovať. Keďže bol zdravý ako ryba a nemal anináboženské dôvody, boli naňho o to prísnejší. Pete sa bránil iba svojouaverziou voči násiliu. Postavili ho teda do situácie, žeby videl pri nočnejprechádzke v parku, ako jeho priateľku niekto prepadne – čiby nevytiahol zbraň a neodrovnal útočníka násilím? Pete priznal, že by nevedel,ako sa v tej situácii zachovať, ale čo s určitosťou vedel, bolo to, že zbraň byso sebou nemal.