*pre lepšie vžitie sa do mojich myšlienok skúste si pustiť niektorý z valčíkov
Som na francúzskom vidieku. Sedím v záhradnej kaviarni naterase. Je jar a kvety v kvetináčoch aj na lúkach hrajú všetkými farbami.Terasa je oddelená od okolitého sveta nízkym bielym plotom, na ktorom visiakvetináče s červenými muškátmi. Na to, že je ráno, je už celkom príjemne teplo.Lúky sa zelenejú na konci uličky, na ktorej sa nachádza aj moja kaviareň. Somoblečená v bielej blúzke a stredne dlhých khaki nohaviciach. Vlasy mámzapletené do francúzskeho vrkoča, ktorý mi začína v strede hlavy. Vrkočnevyzerá veľmi pevne, lebo som si ho sama plietla, ale napriek tomu spĺňa úlohudržania dlhých vlasov pokope.
V kaviarnisedím pri pohári pomarančového džúsu a tanieriku s čerstvým croissantom, ktorýneuveriteľne lákavo vonia. Ešte ho nechcem zjesť, zatiaľ iba vdychujem jehomaslovú vôňu. Na stolíku pred sebou mám okrem pochúťky aj hrubú knihu v pevnomviazaní. Jej strany sú už ožltnuté a vyzerajú akoby ich už listovalo veľa ľudípredomnou. Neviem ako sa tá kniha volá, ale musí byť dobrá, keď ju už držalo vrukách tak veľa ľudí. Vidiecku romantiku doplňujú dedinčania, ktorí okolo mňaprechádzajú za svojimi každodennými povinnosťami. Na rozdiel od ľudí v meste,títo sa nikam neponáhľajú. Na všetko majú čas, vedia, že im ich práca neujde.Ani ja sa nikam neponáhľam. Sedím a vdychujem svieži májový vzduch plný rôznychvôní.
Akobyvšetci ľudia okolo mňa tancovali. Červenolíca pekárka vezie čerstvé pečivo dokaviarne. Čašník, starší pán s šibalskými fúzikmi tancuje medzi stolmi abalansuje podnos so šálkami kávy. Vrohu terasy sedí na vyvýšenej stoličke harmonikár a hrá všetkým do rytmu. Hrávalčík. Dokonca sa mi zdá, že aj môj voňavý croissant sa nevie dočkať kedy hotančným pohybom ruky prenesiem z malého bieleho tanierika bližšie k mojimústam. Urobím jemu aj sebe po vôli, a už si vychutnávam toto voňavé pečivo.Pekárka sa na mňa usmeje, keď vidí, že mi chutí. A harmonikár stále potichu hrásvoj valčík. Nikomu sa nevnucuje, no aj tak ho každý počúva.
Privstupnej bránke zastal na malom mopede miestny francúzsky krásavec. Sveter máfrajersky uviazaný okolo ramien. Tmavé neposlušné kučery mu padajú do tváre,ale široký úsmev mu nezakrývajú. Na koho sa to usmieva? Na mňa? Akosi sa všakneviem odhodlať a ostanem sedieť na svojom mieste. On však neodchádza. Nakoniecsa zdvihne zo svojho mopedu a kráča smerom ku mne. Stále sa usmieva, a to mazneistieva. Neviem či sa náhodou nesmeje na mne. Už stojí pri mne. Valčík stálehrá. Po francúzsky sa ma pýta, či by som si s ním nezatancovala. Vtedy sa mojahanblivosť zlomí a aj keď nerozumiem po francúzsky, usmejem sa a odpoviem ouí. Pred harmonikárom je kúsok tanečného parketu. Nie je tam veľa miesta, ale námako jedinému tancujúcemu páru to stačí. Harmonikár začne hrať hlasnejšie a ajmierne pridá tempo. Postupne sa k nám popridávajú aj iní kaviarenskí hostia.Celá kaviareň je na nohách a už netancuje len fúzatý čašník. Valčík sa ozývacelým mestečkom.
Po tanci,ktorí sa zdá dlhý niekoľko hodín, sa mi mladík ukloní a povie Mercí. Vyjdebráničkou medzi muškátmi a nasadne na svoj moped. Ešte mi zakýva, a keďže už sanehanbím tak zakývam aj ja jemu. Tiež odídem z tanečného parketu no nejdem sisadnúť späť na svoje miesto. Za bielym plotom mám opretý bicykel. Nastúpim nabicykel a pustím sa dolu uličkou na ktorej sa nachádza kaviareň. Spomeniem si,že som nechala knihu na kaviarenskom stolíku, ale už sa nejdem vracať. Nabicykli uháňam dolu mestečkom, ktorého domy sú v porovnaní s pestrofarebnýmikvetmi šedé a ošarpané. Vidieckej romantike však pridávajú na vierohodnosti.Cítim sa ako vo francúzskych filmoch, kde ešte hrával Luis de Funes.Prekľučkujem uličkami mestečka a už som na úzkom chodníku medzi poliami alúkami. Na lúkach sa pasie dobytok. Nezastavujem sa, idem ďalej. Kaviarenskývalčík stále počujem a cítim ako ma poháňa na bicykli vpred.
